Sv.Hugo biskup

Hugo z Grenoble, biskup

Zdroj:http://www.zivotopisysvatych.sk/hugo-z-grenoble-biskup/

Svätý

Sviatok: 1. apríl

1053-1134

Význam mena: bystrý duchom (nem.)

Emblém: biskupská berla

 

Sv. Hugo sa narodil v šľachtickej rodine v roku 1053 v Chateau-Neuf d’Isere v juhovýchodnom Francúzsku. Rodičia mu dali dobré kresťanské základy. Po štúdiách dostal miesto kanonika pri katedrále vo Valencii, hoci ešte nebol kňazom. Bol ostrým protikladom zosvetáčteným kanonikom. Bol skromný, chránil sa hriechu, žil prísnym životom. V tom čase prišiel do Valencie pápežský legát, ktorý mal riešiť nejaké neporiadky. Všimol si Huga a zobral si ho za tajomníka. Hugo mu ochotne pomáhal. V roku 1080 pápežský legát zvolal koncil do Avignonu, zúčastnil sa na ňom aj Hugo. Vtedy prišli vyslanci z Grenoblu a žiadali si Huga za biskupa. Pápežský vyslanec súhlasil, no Hugo nechcel prijať túto ponuku. Mal vtedy iba dvadsaťsedem rokov a nebol ešte ani kňazom. No práve pre jeho skromnosť ho ešte viac presviedčali. Nakoniec ho pápežský legát zobral so sebou do Ríma. Predstavil ho pápežovi Gregorovi VII., ktorý ho tiež posmeľoval, aby túto úlohu prijal. Hugo teda privolil. Po návrate z Ríma prevzal biskupstvo v Grenobli. Bolo vo veľmi smutnom stave. Neporiadky, svetáctvo, nevedomosť, náboženská ľahostajnosť, kňazi sa ženili alebo žili v konkubináte, kupovali a predávali posvätné veci a úrady, biskupský úrad bol zadlžený a zanedbaný. Hugo pokračoval vo svojom skromnom a prísnom živote aj na biskupskom úrade. Napomínal, povzbudzoval, modlil sa, postil. Po dvoch rokoch sa veci pohli k lepšiemu. No Hugo bol vyčerpaný, túžil po živote v tichu a chudobe. Odišiel do benediktínskeho kláštora. No keď sa o tom dopočul pápež, prikázal mu, aby sa vrátil na svoje biskupstvo. Hugo, hoci nerád, predsa poslúchol a ďalej pokračoval v úmornej práci. Boh požehnával námahu jeho rúk a postupne sa dali veci do poriadku. Hugo často predal aj to posledné, čo mal, len aby mohol pomôcť najchudobnejším.

 

V tom čase prišiel do okolia Grenoblu sv. Bruno so svojimi spoločníkmi. Hľadali samotu, kde by sa mohli usadiť. Hugo mu navrhol pustatinu Kartúza. Tam sa usadili a viedli veľmi prísny život v samote a odriekaní. To bol vznik rehole kartuziánov. Hugo pozoroval ich život, často k nim chodieval a veľkú časť roka strávil v rozjímaní a modlitbe medzi nimi. Bruno ho dokonca musel napomenúť, aby nezanedbával svoje stádo. Sám Hugo sa však pričinil o to, aby aj po smrti sv. Bruna pokračovala rehoľa vo svojej prvotnej prísnosti a horlivosti. Do dnešných čias je to jediný rád, ktorý nemusel byť v priebehu stáročí reformovaný.

 

Na sklonku svojho života Hugo ochorel. Tým, že si často odopieral spánok a jedlo, privodil si bolesti hlavy a žalúdka i telesnú slabosť. Ale aj keď musel ležať, neprestal sa zaujímať o svoje biskupstvo. Okrem modlitby čítal a písal. Nikdy sa nesťažoval na bolesti. Zomrel 1. apríla 1132. Už o dva roky ho pápež Inocent II. vyhlásil za svätého.