24.03.2010 11:12 - Rôzne - trvalý odkaz

Kráľovné kvetov pre Kráľovnú Turzovky

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

06.12.2008 18:10 - Rôzne - trvalý odkaz

Cirkevné sviatky v januári

                             

 
 

 

Cirkevné sviatky sú Božím darom. Ich prostredníctvom dáva Boh nazrieť do sveta Božích tajomstiev a ich liturgická oslava motivuje veriaceho človeka zamýšľať sa nad nadprirodzenými skutočnosťami. Pri slávení ročného cyklu Kristových tajomstiev svätá Cirkev si uctieva osobitnou láskou preblahoslavenú Bohorodičku Máriu, ktorá je nerozlučne spojená so spasiteľským dielom svojho Syna. V nej Cirkev velebí a obdivuje vznešené ovocie vykúpenia. Veriaci ľud sa už od tých najdávnejších čias, najmä od Efezského koncilu (434) s osobitnou úctou vinie k Panne Márii. To, čo sama predpovedala po Zvestovaní: „Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia!“ (Lk 1,48), sa čoraz obdivuhodnejšie javí nielen v Kristovej Cirkvi, ktorej Matkou je ona, ale aj mimo nej.

1. januára – Slávnosť Panny Márie Bohorodičky

Keď v 6. storočí dostalo Narodenie Pána oktávu (v Ríme), 1. január postupne dostával formu mariánskej spomienky. Staršie vydanie Antifonára z 8. storočia má na 1. januára titul: Natale S. Mariae. Liturgia oslavovala Božie materstvo Panny Márie. Túto spomienku Svätej Bohorodičky Panny Márie byzantskýsýrsky obrad slávil 26. decembra. Kopti ju slávili 16. januára. Neskôr vplyvom galikánskej liturgie oktáva Narodenia Pána dostala ráz sviatku Obrezanie Pána, čo ostalo aj v tridentskom misáli. Pápež Pius XI. roku 1931 nariadil sviatok Materstva Panny Márie pre celú Cirkev na 11. októbra, na pamiatku 1500. výročia Efezského koncilu, na ktorom Panna Mária bola vyhlásená za Bohorodičku. V obnovenej liturgii od roku 1969 sa slávi Božie materstvo Panny Márie tak ako voľakedy, 1. januára.

6. januára - Zjavenie Pána, Krst Krista

Pri príležitosti sviatku Zjavenia Pána sa u nás požehnáva voda, ktorú si potom veriaci berú do svojich príbytkov. Taktiež je zvykom požehnávať domy v Období Zjavenia Pána. Po tomto sviatku sa odloží betlehem a prestanú spievať vianočné piesne, lebo sa skončí vianočné obdobie. Betlehem a stromčeky ako ozdoba môžu zostať do 2. februára v zadnej časti kostola alebo v osobitnej kaplnke.

Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov

Od 18. do 25. januára je Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Cez celý týždeň treba brať v omši primerané úmysly v modlitbe veriacich.

Obrátenie sv. Pavla, apoštola

Obrátenie sv. Pavla apoštola dňa 25. januára spomína už Hiernymovo martyrológium. Sviatok uvádzajú aj liturgické knihy v Galii z 8. storočia. Je to teda veľmi dávny sviatok.

 

 

 
 
 
06.12.2008 18:01 - Rôzne - trvalý odkaz

Sme v adventnom čase tešíme sa na Vianoce.

Začiatok

 

 

Vianoce - čo to je? profile-avatar


Narodenie Ježiša Krista – sviatky jeho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky - Vianoce 24. - 25. decembra oslávia na celom svete dve miliardy kresťanov. Presný dátum narodenia Pána asi pred 2000 rokmi známy nie je. Slávenie 25. decembra ako narodenie Ježiša je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávia slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Časť pravoslávnych veriacich oslavuje vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára 7. januára.

Sviatok Narodenia Pána - VIANOCE (25. december)

Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia pripomínalo sa na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia (prvý záznam je z Ríma z r. 336). Sviatok sa slávil 25. decembra. Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archaniel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o 9 mesiacov (čo je čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania je symbolický deň narodenia Pána práve 25. december. Ďalšou hypotézou je dejinno–náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Kresťania tento pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista – ako Slnka na základe biblických citátov. Napr. Kristus ako Slnko spravodlivosti – Sol iustitiae, Kristus – Svetlo sveta.
Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 - 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cadiz. Od 6. storočia na sviatok Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: polnočnú (utiereň), rannú (pastiersku) a slávnostnú dennú. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú v Bazilike Panny Márie Snežnej pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 - 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach. Ježiš sa narodil v Betleheme (heb. Dom chleba). Je to mesto asi 8 km južne od Jeruzalema, rodisko kráľa Dávida. Sem prišiel kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu (podľa tradície v jaskyni za mestom) sa narodil Ježiš. Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána (do r. 1969 sa končilo 2. februára). Do tohto obdobia zaraďujeme štyri významné sviatky kresťanského kalendára: Sviatok Svätej rodiny, Slávnosť Bohorodičky Panny Márie, slávnosť Zjavenia Pána a sviatok Krstu Pána.

Sviatok Svätej rodiny (30. decembra 2007)

Tento sviatok sa od r. 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol sv. František Saleský (1567 - 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako zemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku, ktorí ju dávali ako vzor kresťanských rodín. Vo francúzskej časti Kanady veľkým šíriteľom úcty k Svätej rodine bol quebecký biskup Francois de Montmorency Laval (1623 - 1708). Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846 - 1878) a Lev XIII. (1878 - 1903), ale až Benedikt XV. v r. 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev (pôvodne sa slávil na prvú nedeľu po Zjavení Pána).

Sviatok Panny Márie Bohorodičky (1. január)

Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil l. januára a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi l. a 6. januárom, alebo - keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola – 2. januára. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol sv. Bernardín Siensky (1380 - 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v r. 1721.
Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri sv. omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa odbavovali v chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII. (701 - 707), pôvodom Grék a vyznaním „služobník Panny Márie“. Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy...“ (Gal 4,4). Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie. Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) – titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze r- 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.

06.12.2008 17:58 - Rôzne - trvalý odkaz

Sme v adventnom čase tešíme sa na Vianoce.

Pokračovanie

 

 

Sviatok Zjavenia Pána – Traja králi (6. januára 2008) profile-avatar

Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Kána Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách, nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa prechovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155-1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále.
Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a príjmu od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“. (KKC 528)
Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa. (KKC 530, 574)

viatok Krstu Pána (13. januára 2008)

Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od r. 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. Ak táto nedeľa pripadne na 7. alebo 8. januára, sviatok sa neslávi - z liturgického hľadiska sa dáva prednosť sláveniu II. vianočnej nedele. Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí.

Vianoce a stavanie betlehemov

K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Jedná sa o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v Greccio v r. 1223.

Pieseň Tichá noc, svätá noc

Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz pred 188 rokmi v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v kostolíku v Oberndorfe. Vtedy táto melódia vyvolala oduševnenie lodníkov na rieke Salzach a ich rodín, dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch. Históriu tejto salzburskej vianočnej piesne a jej melódiu si možno vyhľadať na internetovej stránke www.stillenacht.at. Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu. Učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v Oberndorfe zastupoval organistu, požiadal, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvomi sólovými hlasmi a - pretože organ mal poruchu – so sprievodom gitary. Text vo forme básne napísal Mohr už dva roky predtým v Mariapfarre v Lungau.

Vianočný strom pre Svätého Otca

Vianočný strom pre Svätého Otca Benedikta XVI. tento rok priviezli z lesov talianskeho regiónu Južné Tirolsko. Jedľa vysoká tridsať metrov je ozdobená 2000 guľami, a spolu s ňou bolo darovaných aj 50 malých stromčekov pre pápežov apartmán, Aulu Pavla VI. a kancelárie Rímskej kúrie. Neďaleko vianočného stromu bude stáť betlehem: zo sedemnástich postáv v nadživotnej veľkosti je deväť originálnych, vytvorených roku 1842 sv. Vincentom Pallottim. Túto tradíciu zaviedol pápež Ján Pavol II. v roku 1982.

 

Sviatky