Svätí z kalendára

Dnes s i pripomíname

Sv. Eduard III – kráľ

Eduard Vyznávač

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Eduard III. Vyznávač (10041066) bol posledným saským kráľom Anglicka ako aj posledným kráľom z Wessexu. Bol nábožensky založený, podporoval rozvoj cirkvi. Počas jeho vlády sa oslabovala sila panovníka a vzrastala moc vojvodov. Taktiež začali prichádzať normanskí prisťahovalci.

[upraviť] Život

Eduard sa narodil v roku 1004 v Islipe v Oxfordshire ako syn kráľa Ethelreda Mierumilovného a jeho ženy Emmy Normanskej. Ako malého ho matka spolu s bratom Alfrédom poslala do Normandie, aby ich uchránila pred inváziou Dánov. Tu si Eduard vytvoril svoj pozitívny vzťah k Normandii, ktorý sa neskôr prejavil počas jeho vlády. Roku 1036 sa pokúsili s bratom zosadiť z trónu ich nevlastného brata Harolda Harefoota. Neuspeli a Eduard sa vrátil do Normandie. Jeho brata Alfréda zabil Harold Godwin z Wessexu. Preto Eduard nenávidel Harolda a roku 1051 ho dal vyhostiť z krajiny.

Keď král Harold roku 1040 zomrel, na trón nastúpil jeho brat Hardekant, syn Emmy a dánskeho kráľa Knuda, podporovaný najmä vojvodom Godwinom. Ale časť šľachty sa roku 1041 rozhodla povolať naspäť Eduarda. Stal sa spoluvládcom svojho nevlastného brata Hardekanta. Hardekant roku 1042 zomrel a Eduard sa stal jeho nástupcom. Ľudia ho sami chceli za kráľa a tak bol 3. apríla 1043 slávnostne korunovaný vo Westminsteri.

[upraviť] Vláda

Obdobie jeho vlády bolo mierové a zdanlivo pokojné, aj keď si musel poradiť s tromi najsilnejšími vojvodami. Jedným z nich bol rod Godwinovcov z Wessexu, donedávna najmocnejšieho saského kráľovstva. Ďalším bol Leofric z Mercie a Siward z Northumbrie. Eduard si vytvoril pozitívny vzťah k Normandii a preto pozýval tamojších obyvateľov do Británie. Prinášali so sebou novú kultúru a s tým nesúhlasili niektorí vojvodovia, najmä Godwin, ktorého dcéra Edita bola od roku 1045 vydatá za Eduarda, napriek afére s Alfrédovou smrťou. Nezhody vyvrcholili, keď Eduard odmietol Godwinovho kandidáta na post arcipiskupa v Canterbury a vymenoval normanského biskupa Róberta. Godwin sa postavil do čela odporu proti Normanom. V Doveri vypukla vzbura proti Eduardovmu príbuznému Eustaceovi z Bologne. Godwin odmietol potrestať vinníkov. Kráľ ho dal vyhostiť a svoju ženu Editu poslal do kláštora. O rok neskôr sa vojvoda vrátil s armádou a vyzval krála, aby obmedzil moc Normanov v štáte. Godwin roku 1053 zomrel, no jeho syn Harold si udržal rodinné územia a začal si robiť nároky na trón.

Eduard, ktorý nemal deti, sa obzeral po vhodnom nástupcovi. Najskôr určil svojho najbližšieho príbuzného, synovca Eduarda, ktorý žil v Uhorsku. Ten však po príchode do krajiny zomrel. Pravdepodobne bol zavraždený. Ďalším kandidátom bol jeho syn Edgar Atheling, ktorý však nemal podporu šľachty a bol ešte veľmi mladý. Šľachta, najmä normanská, si priala, aby trón zdedil normanský vojvoda Viliam, vazal francúzskeho krála. Eduard si ho údajne aj vybral ako ďalšieho nástupcu a poslal Harolda, aby mu toto rozhodnutie oznámil. Godwin však tvrdil, že Eduard mu na smrteľnej posteli prisľúbil trón. Aj Witan uznal Harolda ako nástupcu, čo bolo v tých časoch dôležité. (Kráľovský titul sa ešte nededil). Eduard roku 1066 zomrel a rozpútal sa boj o trón, ktorý vyvrcholil bitkou pri Hastingse. Viliam porazil Harolda a stal sa kráľom ako Viliam I.

Neskôr, za vlády Henricha II., sa Eduard stal patrónom kráľovstva. Bol označovaný ako svätý muž, ktorý robil zázraky a uzdravoval ľudí. Roku 1161 pápež Alexander III. Eduarda kanonizoval a neskôr bol vyhlásený za svätého. Patrónom Anglicka bol až do roku 1348, keď ho nahradil svätý Juraj. Eduard ostal patrónom kráľovskej rodiny.http://sk.wikipedia.org/wiki/Eduard_Vyzn%C3%A1va%C4%8D

 

 

Cyril Jeruzalemský, biskup, učiteľ Cirkvi

Sviatok: 18. marec

4. storočie

Význam mena: ten, ktorý má moc; pán (z gr.)

Symbol: biskupský pastorál (berla)

Roky života: 315 – 386

Vyhlásený: 28.7.1882 – Lev XIII.

Dátum Cyrilovho narodenia sa odhaduje na rok 315. Vyrastal v Jeruzaleme. Narodil sa pár rokov pred vypuknutím bludu arianizmu (okrem iného hlásal, že Ježiš nebol Boží syn a že nie je jedno s Otcom). Jeho rodičia boli pravdepodobne kresťania a Cyril sa o nich v starobe príkladne postaral. Často aj slovom nabádal katechumenov, aby si ctili svojich rodičov „pretože akokoľvek sa im odplatíme, nikdy pre nich nebudeme tým, čím boli oni pre nás.“ Vieme, že mal sestru a synovca Gelasia, ktorý sa stal biskupom a tiež si ho uctievame ako svätého.

Cyril žil spočiatku ako viacerí muži v tej dobe, ktorí síce bývali každý vo svojom dome, ale zachovávali čistotu, askézu a slúžili iným. Neskôr bol za diakona a kňaza. Biskup sv. Maximus mu zveril katechumenov. Cyril ich pripravoval na prijatie sviatostí. Katechézy, ktoré pre nich napísal, sa zachovali dodnes. Veľmi pekne a presvedčivo písal o Božích veciach. Keď biskup Maximus zomrel, na jeho miesto bol menovaný práve Cyril. Podporoval ho ariánsky biskup Akácius z Cézarey, myslel si totiž, že bude mať spojenca. Zmýlil sa.

Keď Jeruzalem postihol hladomor, chudobní sa obrátili k Cyrilovi o pomoc. Ten, keďže nemal peniaze, predal niektoré cirkevné majetky a z toho podporoval biednych a chudobných. Akáciovi sa to nepáčilo, pokladal Cyrila za svojho podriadeného a obvinil ho z neoprávneného predaja majetku. Cyril sa bránil, Akácius ho teda vykázal. Cyril musel odísť do Tarzu a tam čakal na rozhodnutie koncilu. Tak sa začali dlhotrvajúce spory medzi Cyrilom a Akáciom. Začali síce majetkami a územím, ale preniesli sa aj do oblasti viery. Po viacerých prieťahoch koncil rozhodol v prospech Cyrila, Akácia a jeho učenie zhromaždení biskupi odmietli. Cyril sa vrátil späť do Jeruzalema. Tým to však neskončilo, keďže Akácius toto všetko predniesol cisárovi. Samozrejme, bolo to povedané tendenčne a Cyril bol znovu vykázaný z Jeruzalema.

V exile zotrval dovtedy, pokým sa cisárom nestal Julián, ktorý znovu povolal späť všetkých vyhnaných biskupov, ortodoxných, aj Ariancov. Niektorí tvrdia, že to spravil kvôli obnovujúcemu sa napätiu v Cirkvi, aby tak zvýšil svoju moc v impériu. Takže Cyril sa mohol vrátiť do Jeruzalemu. Keď Akácius zomrel, každá strana nominovala svojho vlastného nástupcu pre Cézareu. Cyril navrhol svojho synovca Gelázia. Na prvý pohľad to vyzerá ako nepotizmus (obsadzovanie miest príbuznými s rodiny), no svätosť Geláziovho života robila z neho skutočne vhodného kandidáta na túto funkciu. O rok neskôr – „vďaka“ novému cisárskemu konzulovi – však boli obaja vyhnaní z Palestíny. Späť do Jeruzalema prišiel Cyril po jedenástich rokoch. Našiel tam neporiadok, spôsobený bludármi a verejným násilím. Veci sa mu už nikdy nepodarilo dostať do pôvodných koľají.

Proti arianizmu však bojoval neúnavne ďalej. Zúčastnil sa koncilu v Carihrade (381), kde bolo potvrdené učenie koncilu v Nicei a definitívne bol zavrhnutý arianizmus. Koncil taktiež prijal rozhodnutie, ktorým očistil Cyrila od predošlých chýrov a vzdal mu pochvalu za „prínosný boj proti arianizmu na viacerých miestach“. Tak mohol Cyril stráviť ešte osem pokojných rokov v Jeruzaleme až do svojej smrti v r. 386. Mal asi sedemdesiat rokov. Za jeho prínos v oblasti náuky Cirkvi mu prináleží titul učiteľ Cirkvi.

http://www.zivotopisysvatych.sk/cyril-jeruzalemsky-biskup-ucitel-cirkvi/